Absonutne pravdivé

Mám zvláštnu úchylku. Celkom ma baví pozorovať ľudí. Ľudí pozorujem v baroch, viem odhadnúť o čom sa rozprávajú, dokážem určiť v akom sú vzťahu, či to je ich prvé rande, či sú spolu uz dlhšiu dobu, či sa to dievča baví, či je ten chalan neistý a existuje na to pár trikov, ktoré samozrejme neprezradím, aby sa náhodou nestalo, že niekto bude pozorovať a analyzovať mňa. Sledujem ľudí na ulici alebo v škole keď fajčia pred vchodom. Mimo pozorovania ľudí v gastronomických zariadeniach sa obvzlášť rád snažím pozrieť dovnútra duší ľudí v dopravných prostriedkoch. A jedna vec, o ktorej som si istý, že ju nájdem u väčšiny ľudí, nazvime ich cestujúcimi, je igelitová taška. Sú to takzvaní ranní igelitotaškonosiči. Vždy ma zaujímalo, čo v tých taškách je, ale môj exhibicionizmus nikdy nedosiahol bodu, aby som sa ich spýtal, čo v nich nosia. Všimnite si to niekedy. Nech majú ženy kabelky, muži kufrík alebo takú tu čiernu koženú tašku, ktorú k nám domov nosieval elektrikár, vždy majú ešte o jednu batožinu naviac. Igelitovú tašku. Keď sa pozriem na vekové zloženie ľudí, ktorých sa táto skutočnosť objavuje s pozoruhodnou pravidelnosťou, prichádzam na to, že sú to zväčša osoby skôr narodené, preto sa môj rozum dostáva k myšlienke, že táto, nazvyme to tradícia, pochádza ešte z rokov totalitného režimu aj keď si nie som istý, či v tej dobe igelitové tašky zažívali rovnaký úspech ako dnes. Historické súvislosti ale nie sú podľa mňa až tak zaujímavé, oveľa výzkumu hodnejší je ich obsah. Majú tam desiatu? Alebo je to niečo o mnoho zaujímavejšie ako napríklad tajné dokumenty a plány starých katakomb? Asi nie.Tak čo potom? Občas sa stane, a dúfam, že tým neznehodnotím uhladený a dôležitý look pánov s kufríkmi, ale občas sa stane, že ten kufrík otvoria a majú v ňom povedzme noviny. A to je mi hrozne ľúto, pretože vždy čakám, že sa dozviem niečo o tom človeku. Niečo v zmysle šteklivých fotografií jeho maldej manželky alebo výpisov z účtu, ktoré nikto nikdy nesmie vidieť a preto, a určite ma chápete, som často sklamaný, keď uvidím po napínavej chvíli, keď človek zadá kód, klik ľavá strana, klik pravá strana a bum, včerajšie vydanie Blesku. Preto sa tak trochu bojím odhalenia tajomstva igelitových tašiek. Nechcem sa pripraviť o ten charakteristický pocit tajomna, ktorý sa dá prirovnať k prvému pohľadu na odhalené nohy vašej novo nájdenej slečny. Igelitová taška, a teda hlavne jej obsah je niečo ako tetovanie. Človek si v nej nesie kúsok seba. Uznajte, že by bolo divné, keby si povedzme David Beckham nechal vytetovať na lakeť meno syna svojho suseda. Preto si rád myslím, že ľudia v taškách nosia kúsok seba, kúsok domova, kúsok niečoho, čo je im vlastné, niečo, čo aj napriek tomu, že majú v už spomínaných kabelkách alebo kožených taškách dosť miesta, si zaslúži vlastné miesto a vlastný priestor. Koniec koncov, možno ani nie je tak dôležité, čo by sa odkrylo v prípade, že sa potknú, vypadnú z električky a všetko, čo držali v rukách by sa nemilosrdne vysypalo na zem. Možno že celá tá krása toho tajomstva je to, vďaka čomu mi cesta ranným spojom ubehne tak rýchlo. Áno máte pravdu. Príliš rýchlo som sa vzdal aj keď by si táto téma zaslúžila oveľa väčšie a dlhšie skúmanie. Ľudia ale milujú tajomstvá a aj napriek tomu, že vás budú celý čas presviedčať, aby ste im to vyzradili, po jeho samotnom odhalení už nie je o čo stáť. Aj dnes, keď všetkému vládne absoúltne nesúkromie a absolútna neintimita [ospravedlňujem sa jazykovedcom, tieto dve slová pravdepodobne neexistujú] sú ľudia schopní sedieť so svojimi malými umelohmotnými päťdesiat centimetrov štvorcových veľkými tajomstvami a uchovať si ich charakteristický ráz. A to ma hrozne teší.