Láska je zložitá vec. V jednej chvíli vás uspí, vy sa tešíte z toho, čo máte, nemusíte jesť, piť, spať, dodáva vám skoro neobmedzenú silu a nenapadne vás, že by to niekedy malo skončiť. V tomto období pozeráte na ľudí okolo seba, pokiaľ sa im darí, tešíte sa s nimi, pokiaľ nie, ste tam so svojim optimistickým prínosom do celej situácie. Potom sa však náhle stane, že sa strany otočia. Otočí sa vaše vnímanie vecí, pohár je zrazu poloprázdny a všetky optimistické prínosy sú neúčinné a v podstate zbytočné. Veď čo tí ľudia vedia? Nemajú šancu odhadnúť ako sa cítite, je to predsa váš život a vaše pocity a jediný, kto sa s tým môže vyrovnať ste vy sám. Ale ako keď tam stále niekde bliká iskierka nádeje, keď to stále nie je vyriešené a keď sa dostávate do stavu, že chcete, aby to tu už nebolo, aby zmizli pochybnosti a vy ste mohli znova normálne fungovať, bez ohľadu na to, či sa situácia vyvinie pre vás pozitívne alebo negatívne. A čo je vlastne pozitívny vývin neviete ani vy sami. Ľudia nemajú v láske pohybovanie sa na tenkom ľade. Ja to nenávidím a zvlášť v tomto prípade. Denne sa ocitám v miliónoch stavov, sebavedomie strieda beznádej, pocit prázdna a pohody sa mení so zvukom zvonu na neďalekom kostole, ktorý sa ozýva štyrikrát za hodinu. A ja len čakám na vyslobodenie v podobe listu, smsky, mailu, správy a ono stále neprichádza. Jediné, čo prichádza sú nepríjemné prekvapenia v podobe fotiek z osláv, kde na sebe nemá prsteň, ktorý som jej dal tak dávno keď to bolo všetko ešte fajn. Takže čakám a čakanie ma ubíja. Vždy bude v súvislosti s ňou. Takže čakám a učím sa nastavovať tvár novej situácii, snažím sa zvykať si. A stále viac mám pocit, že to nedopadne tak, jak by som chcel.
Komentáre